Bezbožné omyly

Keď okolo seba budejeme steny, uzatvárame sa aj s dobrým, aj so zlým, čo už v sebe máme. Jediné, čo k nám príde, bude katastrofa, aby tu našu stenu zborila. Najťažiša a najbolestivejšia práca je znovu vybudovať seba samého.

Sú chvíle, keď sa obyčajní smrteľníci ako vy a ja zrazu zmenia na oddaných kňazov, nariekajúcich nad nenaplneným životom a prosiacich o odpustenie. Vidíme naše najväčšie výčitky, naše nádeje, naše chyby, naše požehnania, ktoré sme sa rozhodli ignorovať. Sľubujeme, že sa vykúpime, že obnovíme svoju vieru a prosíme o ďalšiu šancu. Potom dostaneme túto šancu a naozaj máme v úmysle dodržať sľuby a dodržať náš nový postoj, ktorý sme prijali vo chvíli zúfalstva. A potom odhodíme našu fasádu kňaza a vrátime sa k našim predchádzajúcim sebeckým ľudským zvykom. Ach, mýliť sa je vraj ľudské. Ale tiež pohodlné.

Niekedy je najťažiša a najbolestivejšia práca znovu vybudovať seba samého.

***

Boli prázdniny. Bláznivo som jazdil, jazdil som nad svoj limit a dobre sa bavil v duchu rebélie. Bol som hrozne nahnevaný, bol som sklamaný a jediné, čo som chcel, bolo vzdorovať mojej matke. Chcel som porušiť všetky pravidlá, zrušiť všetky jej rady, ktoré som za tie roky dostal. Zabudnúť na to, ako strašne som sa naozaj cítil. Tak som išiel ďalej v úplnej tme, v aute, ktoré nebolo moje. Ďalšia vec, ktorú si hmlisto vybavujem je, že som  narazil do obrovského múru a vyhodilo ma z auta. Zostala vo mne chuť blížiacej sa skazy a prenikavý zvuk škrípajúcich pneumatík, keď som sa plazil na chodník. V náhlom okamihu vyjasnenia sa mi do svedomia vryla moja minulosť. V skutočnosti sa moja stena hrdinskej nonšalancie zmenila na tlejúci popol . Doslova som videl, ako plamene tancujú pri príprave môjho hrobu. Keď som sa vytrácal z vedomia, moja posledná myšlienka bola, že zomriem. A kým sa mi v hlave preháňali náznaky mystiky, auto vzbĺklo a ja som sa zobudil až v nemocnici. Prvá vec, ktorú som uvidel, bola uslzená tvár mojej matky. Potom som uvidel strýka Eduarda.

Strýko Eduard bol stelesnením svätca. Ten chlap viedol domov dôchodcov, dve školy a mimoriadne úspešný biznis. Ako som vybadal z výrazu jeho tváre, všetky moje sľuby o dobrom správaní boli dávno zabudnuté Sústredil som sa teda iba na pulzujúcu bolesť v ramene.

'Si tu, aby si ma pokarhal?' vyštekol som naňho.

„Takmer ste zbúrali tomuto mužovi múr jeho záhrady a máte tú drzosť sa s ním takto rozprávať? Pozor, mladý muž,“ odpovedal namiesto neho doktor.

Jeho pohoršenie bolo zjavné. Bože, počuli ste už o jemnosti? Odvrátil som hlavu. Nemal som náladu. Vedel som, že je to moja chyba, ale bolo mi to jedno.

„Nebudem tu vznášať obvinenia,“ povedal strýko, „ale na oplátku musíš na mesiac dobrovoľníčiť v domove dôchodcov. Tvoje zranenia sú ľahké. Vidíme sa tam v pondelok." Vyštartoval smerom k dverám.

Tesne pred odchodom dodal: „Ak vynecháš čo len jeden deň, odoberiem vám licenciu a zatvorím hudobný klub.“

Potom odišiel. On si snáď robil zo mňa srandu! Možno by som mohol zabiť toho pompézneho svätca. Moja matka vyzerala, že chce niečo povedať. Odvrátil som sa od nej a namiesto toho som hľadel na doktora. Jeho pohľad prezrádzal znechutenie nad problémovým teenagerom.

***

„Tak si tu“, recepčná s očakávaním zdvihla zrak, „čakali sme ťa“.

Opatrne som prikývol, keď mi ukázala cestu. Všetko páchlo dezinfekciou.

„Je tu ubytovaných 65 mužov a žien. Očakáva sa od vás, že budete pomáhať všade, kde je to potrebné. O chvíľu vám predstavím personál. Medzitým sa môžete porozhliadnuť, " povedala žena, do kancelárie ktorej som práve vošiel. 

Predpokladal som, že je manažérka. Bola prísne vecná. Páčila sa mi, nebola falošná.

„Nezaujíma ma, ako sa správate vonku, ale tu budete zodpovedný. Vaše činy budú mať vplyv na životy tu.“

Krátkym pokývnutím ma prepustila. Usmial som sa a urobil malú poklonu. Odišiel som skôr, ako stihla čokoľvek povedať. Cestou som narazil na zdravotnú sestru, ktorá ma poslala do vedľajšej miestnosti. Veľmi starý muž zastonal a ukázal na bok postele. Čo je to za zápach ? Pozrel som sa dole na to, čo chcel, aby som zobral. Naplnená panvica! Sakra!

***

Napriek občasnému grganiu, podložkám a smradu dezinfekcie sa mi tam začalo páčiť. Bola tam jedna dáma, ktorá trvala na tom, že ju mám volať Bonie. Nebolo prekvapením, že sa jej  páčili filmy. Pustil by som jej nejaké DVD a povedal by som sestričke, že starý Albert spadol na zem. Ponáhľali by sa do jeho izby a  mali by kvôli nemu rozruch. Veľmi by ho to podráždilo a to by nám všetkým prinieslo sadistické potešenie. Albert bol najprotivnejší starý muž v centre. S nikým sa nemaznal a akúkoľvek pomoc sestričiek vždy surovo odmietol. Prvý deň, keď som vošiel do jeho izby, pozrel na mňa a zreval: „Vypadni.“

Každopádne, keď sestričky odišli, pozreli sme si  s Bonie nejaký film a ona ma vždy chytila ??za ruku a povedala: „Ďakujem ti, Clyde“.

Bol 15. deň môjho „trestu“.  Bonie a ja sme práve dopozerali "Gone with the wind". Natiahla sa, aby mi poďakovala ako vždy. Moje ruky sa triasli.

„Čo sa deje?“ spýtala sa ma.

'Uf.. to vlastne nič nie je. Ráno som sa pohádal s mamou,“ odpovedal som.

"Vysvetli jej svoj názor," povedala.

Zamrmlal som niečo ako áno a vstal som, aby som vyšiel von. Vycítila moje zjavné rozrušenie a prikázala mi, aby som si sadol. Normálne by som odpovedal nejakým šikovným žartom a odišiel, ale naozaj som sa potreboval porozprávať.

"Čo sa naozaj stalo?" opýtala sa.

"Hm.. nebola to ani tak hádka, ale skôr sa mi snažila ospravedlniť," odpovedal som.

„ Ospravedlniť?“ bola úplne prekvapená.

'Nič . Zabudnite na to, povedal som. Tvárila sa, akoby ma nepočula. Zavrtel som sa na sedadle.

„Pred niekoľkými dňami som zistil, že som adoptovaný,“ povedal som takmer potichu.

„Takže len preto, že teraz vieš, že si bol adoptovaný, mení sa to, čo k nej cítiš? Živila ťa, starala sa o teba, milovala ťa a teraz sa musí ospravedlňovať, aby si ju ty miloval?!' povedala so stúpajúcim tónom hlasu.

„Nie. Do riti, nie. Moja láska k nej sa nikdy nezmení. Ona je moja mama. Preto mi to mala povedať. Som naštvaný, pretože som to sám zistil . Som naštvaný, pretože ma nepoznala dosť dobre na to, aby mi to sama povedala.“ Takmer som na ňu zakričal a cestou von som buchol dverami.

V ten deň som čelil tomu, čo som cítil. Smútil som nad stratou dôvery. Bol som zranený. A chcel som sa s mamou  porozprávať, ale moje ego mi to nedovolilo.

***

20. deň môjho „nedobrovoľného dobrovoľníctva“ mal Albert narodeniny. Napriek jeho neblahej popularite mu personál a spoluobyvatelia pripravili malú oslavu. Ale ani tortu neprekrojil. Celý deň sedel pri dverách a neustále hľadel von. Zdráhal som sa opýtať Bonie, ale nakoniec ma premohla zvedavosť. Povedala mi, že čaká, kým sa ukáže jeho syn. Bolo mi z toho trochu smutno. Večer som mu išiel pomôcť upratať neporiadok v jeho izbe. Správal som sa k nemu celkom milo ale on na mňa stále kričal. Nakoniec som to vzdal.

"Hej, starec, to, že si slabý a starý, ti nedáva právo byť nadradený," odsekol som mu, „pravdepodobne ti to  poskytuje nejaké potešenie, ale ja som pevne presvedčený o rovnakých právach mužov, žien a všetkých ostatných bez obmedzenia veku“.

Na moje prekvapenie sa začal smiať. Napodiv sa mu uľavilo. Celý večer sme sa rozprávali a vlastne som zistil, že veľa našich záujmov bolo spoločných. Hudba bola tiež veľkou súčasťou jeho života.

„Nesmúť kvôli svojmu synovi. Je to idiot“, povedal som neskôr večer.

Povzdychol si a odpovedal: „Nie, nie je to jeho chyba. Toto všetko, zdravotnú starostlivosť v tomto centre, platí môj syn. Keď bol malý, chodil som domov opitý,  kričiaval som, udrel som ho vždy kôli hlúpostiam a zakazoval  som mu takmer všetko. V zriedkavých prípadoch, keď som bol triezvy, jediné, čo som dokázal, bolo zaplatiť mu základné potreby a vzdelanie.“

Keď sa mi pozrel do očí, videl som v jeho očiach takú bolesť, že som zabudol na jeho priznanie.

Hovoril s čistou ľútosťou: „Dáva mi len to, čo som mu dal ja, ale je oveľa láskavejší. Všetky tie peniaze..., ale žiadna láska. Ešte som sa mu ani len neospravedlnil.“

Bol som naozaj zdesený. Albert túžil po vykúpení. Ale ako jeho syn zabudne na všetky tie roky ubližovania?  Nevedel som, čo povedať.  

***

Moje dni dobrovoľníckej služby sa skončili. Išiel som si po veci, keď som zbadal sanitku pred budovou. Vbehol som dovnútra, aby som zistil, čo sa stalo. Všetci boli zhromaždení pred Albertovou izbou. Bonie jemne vzlykala. „Masívny infarkt,“ povedali mi sestričky.

O pár hodín neskôr pred centrom zastavila Honda. Muž vo veku asi 40 rokov vošiel dovnútra a podpísal sa na nejaké hárky. Dali mu krabicu s vecami od Alberta. Odmietol si ich vziať a vyšiel von. Z náhleho impulzu som načmáral pár slov na list papiera a rozbehol som sa za ním.

„Pane... pane, počkajte prosím chvíľu. Albert ma požiadal, aby som vám to dal pre prípad, že by si ste prišli až po jeho narodeninách a... chýbali ste mu,“ zalapal som po dychu, keď som ho dobehol.

Prekvapene na mňa pozrel. Zobral si odo mňa papier a prečítal si ho: „Prepáč. Naozaj ma to mrzí, synak.“

Zdalo sa mi, že v jeho vlhkých očiach vidím náznak úľavy a skutočného smútku.

Viem, že som nemal právo klamať o Albertových posledných slovách jeho synovi, ale vedel som, že mu to chcel povedať. Zhúžvaný papier si strčil do vrecka bundy, nasadil si slnečné okuliare, kývol mi a nasadol do auta.

Myslím si, že už viem, čo dokáže meniť ľudí. Bolesť. Všetkým v nás zatrasie. Jedni sa stanú horší. Druhí silnejší a múdrejší. Ale nikto nezostane rovnaký. Vrátil som sa do centra a snažil som sa všetkých utešiť a sľúbil som, že ich znovu navštívim. Strýko Eduard sa na mňa usmieval, keď som odchádzal.

***

Keď som prišiel domov, zbadal som v kuchyni svoju mamu. Podišiel som ku nej a povedal: „Mami, prepáč. Všetko ešte nie je v poriadku. Ale bude, sľubujem. Musíme sa porozprávať.“

Začala plakať, keď ma objala.