Prvá láska

Psychológia prvej lásky je fascinujúca, pretože sa ponára do zložitosti emócií, pamäti a vzťahov, ktoré formujú naše rané romantické zážitky.Zapnite si teda bezpečnostné pásy, kým sa vydáme na toto strhujúce dobrodružstvo.

"Prestaň snívať, Samuel."

Pani Freimanová, ktorá podrobila nežnú kvetinu mojej náklonnosti a snívanie grotesknému svetlu vlastnej ľahostajnosti, v okamihu zastavila kontempláciu konca môjho života, jedinej témy mojej existencie menom Andrea Nováková.

Je leto. Som žiak 7. triedy na Základnej škole, domove trójskych koní. Andrea sedí na tróne o jeden rad vpredu, tri miesta napravo odo mňa. Mám z toho zmiešané pocity, pretože mi to poskytuje takmer neprerušovaný pohľad na ňu počas druhej a piatej hodiny. No zároveň ju to privádza do bezprostrednej blízkosti Karola Zedníčka, ďalšieho žiaka siedmeho ročníka, ktorý má bicepsové svaly, čo ma núti k pevnému záveru, že si už od detstva injekčne podáva steroidy vnútro žilovo. A som si istý, že jeho vlasy, ktoré popierajú najmenej dva zákony termodynamiky, vyzerajú mokré a lesklé hodiny po tom, čo všetci spravodlivo očakávame, že by mali byť suché . Nenávidím Karola Zedníčka.

A samotná Andrea... Ach!  Andrea, korunovaná hnedými vlasmi a ofinou, v tielkách Abercrombie – Hollister; plávajúca na oblaku parfumu a vkusne oblečená v  roztrhanom denime.  Ak by sa predo mnou postavili Kleopatra či Cher, nemohli by spoločne ašpirovať na moju lásku k Andrei.

Zdôstojní všetko, čoho sa dotkne. Rovnátka, doteraz pre mňa nemysliteľné, sa stávajú zrejmým záverom niekoľkomesačného hádania sa sem a tam medzi mnou a mojou matkou. Ja som bol neochotný podstúpiť nekonečné dva roky verejnej degradácie pred mojou múzou. Dovtedy, kým Andrea jedného pondelkového rána neprišla, so zubami elegantne vyzdobenými striedajúcimi sa ružovými a limetkovo zelenými štvorčekmi – jej dvoma obľúbenými farbami a teraz aj mojimi. V najlepšom prípade si výzdobu zvolila slobodne a celá škola, ba celý svet, ju musí čoskoro nasledovať. Prinajhoršom ju prinútili rodičia a pripojiť sa k nej bolo teraz otázkou vážnej solidarity.

„Povedala som, prestaň snívať, Samuel! Nie si ani na správnej stránke! Mal by si sústrediť na večer, ako budeš hovoriť ty pred celou školou!" Napomínala ma pani Freimanová, naša triedna učiteľka.

Ako jediný člen mojej triedy zo žiakov 7. ročníkov, som bol nominovaný študentskou radou, týmto ctihodným orgánom, aby som predniesol obvyklý študentský prejav na slávnostnom odovzdávaní riaditeľských cien. Bude prítomná celá moja rodina, ako aj veľká časť študentov vrátane ich vlastných rodín. Môj prejav bol pripravený už niekoľko týždňov vopred. Ale veľkoleposť podujatia dokreslená krikľavosťou nesúrodých kravát a spoločenských košieľ, v ktorých sa dospievajúci chlapci zdajú byť jedinečne schopní, prítomnosť našich rodičov a to, že akcia sa konala neskoro večer – toto všetko si vyžadovalo niečo viac ako len holé konštatovanie faktov, chcelo to romantiku. 

Všetko ma na tento moment pripravilo: myslím tým hlavne filmy z Disney Channel, ale nezdá sa mi to ako všetko. Musím využiť príležitosť a oznámiť svoje úmysly a svoju lásku k Andrei. Pustil som sa do práce. 

Nemyslim si, že popis, ktorý teraz uvádzam, je nereálny, pretože som presvedčený, že ak sa na školách po celej krajine neodohrával rovnaký sled udalostí každú hodinu, nemožno to pripisovať nedostatku predstavivosti alebo romantickému sklonu na strane dospievajúcich chlapcov, ale viac ich vlastnej nedôvere pri dávaní takýchto pocitov najavo. Môj prípad môže byť ojedinelý v tom, že som vyznal svoju lásku verejne, ale pre mňa to nebola obyčajná láska. 

Nastal večer. Otupene som sa vyškriabal z tretieho radu matkinej dodávky práve včas, aby som bol svedkom toho, ako sa Karol Zedníček  vynoril zo sedadla spolujazdca v kabriolete Mazda Miata jeho staršieho brata.  Mal som na sebe svetlomodré, narýchlo vyžehlené kaki a napriek všetkým námietkam mamy pruhovanú kravatu - zelenú a ružovú. Karol bol celý v čiernom. Podľa mňa to bolo smiešne. Pozrel som sa druhýkrát. Nezdalo sa mi to až také smiešne. Zaujímalo by ma, prečo som si neobliekol čierny oblek, ktorý mi vnucovala mama. Neznášal som Karola Zedníčka ešte viac.

Zrazu som počul jej hlas. Andrea a jej rodičia išli len kúsok za nami. Môj mladší brat zakopol o kameň. Opovrhoval som ním celou svojou dušou. Nezdalo sa však, že by si toho Andrea všimla, alebo že by mi pripisovala jeho zlyhanie. Držal som otvorené dvere. Moja matka mi poďakovala s podtónom prekvapenia, ktoré, verím, okamžite odhalilo moju falošnú galantnosť. Nemohol som uniknúť podozreniu, že za ten krátky čas, ktorý nám trvalo prejsť z dodávky do školy, som ako jeden z Miltonových anjelov padol do najvzdialenejších kútov jamy v Andreinej úcte. Usmiala sa, keď vstúpila otvorenými dverami – bol som si istý, že žiadne dvere ešte nikdy neotvorila taká láskyplná sila – a bolo počuť, ako hovorí: „Ahoj Peter!“ Stúpal som naraz z Inferna do Purgatoria a do Paradisa. Odpovedal som jednoslabične, keď ma obdarovala úsmevom a pokračovala v sprievode do banketovej siene vyrobenej z jedálne.

Mala na sebe biele šaty bez ramienok s čiernymi bodkami – kiež by si neodhalila ramená, čo ak to Karol Zedníček uvidel? Červená kabelka a záhadná zmes lícenky a očných tieňov, ktorých efekt sa mohol zdať komický pre príslušníčku jej vlastného pohlavia, no mne pripadal ako samotná inkarnácia krásy.

Ubehla polhodina, počas ktorej ma pani Freimanová priviedla k sedadlu na javisku, jedáleň sa stále viac zapĺňala a moje útroby sa stávali domom motýľov. Nakoniec som bol na rade ja. Oslovil som svojich rovesníkov, ich rodičov, našu školu a administratívu, povedal som niekoľko všeobecných poznámok o priebehu roka. Stručne povedané, prečítal som celý svoj dvojminútový prejav, ktorý postupne prešiel pod starostlivým skúmaním najprv môjho otca, potom pani Freimanovej a potom zástupcu riaditeľa. Ale nekončil som. Vybral som z vrecka košele ďalší list  papiera, ktorý nikto okrem mňa nekontroloval a začal som čítať...

…

Bol som katatonický. Tých pár tlieskaní, ktoré nasledovali, slúžili len na zdôraznenie vákua, ktoré som vytvoril v tejto školskej jedálni. Pani Freimanová ma rázne tlačila po schodoch na prázdne miesto medzi môjho otca a mladšieho brata. Zástupca riaditeľa si odkašlal a pokračoval, akoby som nikdy nepovedal ani slovo. Netrúfal som si pozrieť sa matke do očí. Nasledoval banket, keď boli hostia uvoľnení k bufetovému stolu. Moji rodičia si mysleli, že bude najlepšie, keď sa ospravedlníme. Jediný letmý pohľad na Andreu, ktorý som si dovolil, zachytil  jej pohľad priamo dolu-do zeme, ani biely, ani červený, ale akosi oboje, úplne, súčasne – a ešte k tomu s rodičmi za chrbtom.

V tichosti sme sa viezli domov – aspoň pokiaľ ide o dialógy: rádio trvalo na hraní a ja som sa čudoval, prečo každá skladba vyzerala ako výsmech udalostiam poslednej hodiny. 

Dalo by sa povedať, že večer som trávil v agónii. Rovnako pravdivé by bolo povedať, že som sa takmer vznášal. Bolo to ako jedna z mojich bežeckých tratí: bolestivá záležitosť, kým to pokračovalo a dokonca aj bezprostredne ako po preteku, ale bolo to také dobré mať to za sebou.

Trávim čas pred knihou, aj keď nie celkom čítaním; pred mojou televíziou, aj keď nie celkom pozerajúc; a nakoniec sa otočím k rodinnému počítaču. Odvážim sa? Nebola by...? Prihlásim sa do AOL Instant Messenger a tam je "vyryté" čiernymi písmenami AndreaaaT93. Skamenený, umŕtvený, skostnatený: ako nejaká predpotopná ryba pochovaná pod vlnami súdu, "kto si bez viny - hoď do mňa kameňom", v okamihu podstúpim vnútorný rozklad. Keď sa zobrazí okno, presuniem sa na odhlásenie: a zrazu!  AndreaaaT93: Aj ja ťa milujem!!!

V novom školskom roku sa presťahovala do Rakúska, jej otec tam dostal novú prácu. 

…

Je leto 2023. Odvtedy som ju nevidel. Miloval som a milujem. Predstava o romantickej láske je ovplyvnená tým, ako ju po prvýkrát zažijeme. Albert Einstein povedal: „Ako preboha vysvetlíš, z hľadiska chémie a fyziky, taký dôležitý biologický jav ako prvá láska?" Ja za seba nepotrebujem také vysvetlenie. Napriek tomu si nemôžem pomôcť a premýšľam, či by bol svet šťastnejší, keby sme si všetci vzali prvé dievča, do ktorého sme sa zaľúbili.  Kedysi som si prial, aby do chodieb našej školy vtrhla medvedica, aby som jej mohol sťať hlavu, čo by som svojej láske položil k nohám. Chcel som sa stať vojakom, len aby som mohol zahynúť s jej malým portrétom v náprsnom vrecku. Plienil som piesne a filmové scény, aby som vyjadril, hoci len sám sebe, to, čo som nemohol len cítiť. Bolo to modloslužobné, ale možno nie bezvýznamné. Prečo som bol tak skoro uchvátený? Prečo v siedmej triede hľadáš draka na zabitie a princeznú na záchranu? 

Obsah môjho panegyrika som vyňal z tohto rozprávania. Čitateľ si však môže byť istý, že Andrea bola uchvátená všetkými nahromadenými schopnosťami, od ktorých sa dá oprávnene očakávať, že ich trinásťročné dieťa nazbiera. Vzýval som Shakespeara, Noaha Webstera; niekoľko veršov „Landslide“ od Stevieho Nicksa a viac ako jednu pieseň Coldplay... Skrátka, vyznával som jej lásku bez akýchkoľvek podmienok a pochybností. Karol Zedníček ma až do konca roka zúrivo dráždil. Ale on nebol nikdy, nikdy ani len na krátky okamih, milovaný Andreou Novákovou...