Pieseň pre teba

Najväčšou témou poézie i prózy asi vždy bola a bude láska, zobrala som do ruky papier a pero a toto z toho vzniklo.

Keď spolu sedíme v tichom parku,

osvetlenom mesačným svetlom a rozprávame sa,

dokonca aj my môžeme byť úprimní.

Vyzeráme, že sa bavíme, ale snažíme sa niečo skrývať.

Predstierame, že si nevšímame svoje gestá a smejeme sa.

Pretože sa skutočne milujeme,

objímeme sa predtým,

než odídeme k niekomu inému,

s kým sme sa chceli stretnúť.

Nechceme sa nechať ísť.

Pomaly začína svitať. 

Slová, ktoré si vymieňame, sa postupne prepoja.

Počúvali sme koniec toho,

čo bolo povedané z našich trasúcich sa pier. 

Naozaj sme sa milovali.

Aj keby sme to vedeli,

objali by sme sa predtým,

ako by sme odišli k niekomu inému,

s kým sme sa chceli stretnúť.

Nechceme sa pustiť.

Ak by sme sa mohli zastaviť,

vrátime sa.

Ak by sme mohli zastaviť čas,

urobíme to.

Nedokázali sme sa prinútiť žiariť tak, ako teraz,

akceptujeme, že je to posledná láskavosť.

Budeme sa držať pevne.

Teraz nie sme samy.

***

Labutiu pieseň

raz bude spievať každý z nás.

Neponáhľajme sa nikam,

šetrime si čas a hlas.

Život je vzácny dar,

vraj ďalej zájdeš pomaly.

Skúsme žiť tak,

aby stopy lásky po nás zostali.
.