Bez lásky sa nedá svedčiť o láske

Koľko šancí si v živote dáme? Len toľko, koľko pádov sme schopní prijať.Možnosti si utvárame sami svojimi rozhodnutiami každý deň. 

Keď pomáhala svojim žiakom v škole, na hodine výtvarnej výchovy, vyrábať darčkeky a blahopriania na Valentína, pozrela sa na vázu s červenými ružami, ktorá stála na jej stole. 

„Nemôžem uveriť, že chlap, ktorého som nikdy nestretla, mi poslal kvety“, zašepkala.

Erik býval 150 kilometrov od jej bydliska. Pár týždňov dozadu sa stretli prostredníctvom on-line zoznamky a strávili hodiny a hodiny telefonovaním. Obaja boli osamelí rodičia a vytvorili jednoduché spojenie. Prvé osobné stretnutie bolo naplánované na nadchádzajúci víkend. 

Bola pripravená urobiť tento krok?

Keď sa jej rozpadlo manželstvo, bola zničená a bála sa, že sa znova zraní. Táto bolesť sa nezmenšila ani trochu tým, že sa v duchu odvolávala na akési zdanlivé známky ex partnerovej viny, na bolestivé stopy, ktoré ju zmiatli, na okolnosti, ktoré ju priviedli na mylnú cestu. Dôvera sa buduje dlho a stráca sa ľahko.  Aj preto bolo pre ňu mimoriadne dôležité si zvážiť, komu dôverovať môže. Riziko bolo príliš veľké. Ale nemohla predsa dopustiť, aby ju nedôvera, ako prihorlivý strážca, zastrašovala a oberala o všetok pokoj.

Po sklamaní stratila sebadôveru a bála sa vytvárať nové vzťahy. Vedela, že tým začala ubližovať nielen iným, ale hlavne sebe. No bez dôvery sa nedá žiť. Človek je bytosť vzťahov a  zdravé vzťahy bez dôvery nie sú možné. 

Chcela poslať Erikovi správu, že na rande nepríde. Siahla po telefóne, ale jeden zo žiakov ju vyrušil, a podal jej darček.

"Je to anjelik na lízanke!", povedal s úsmevom. 

V skutočnosti omotal papier okolo okrúhlej lízanky ako „hlavy“, aby to vyzeralo ako krídla. Na jedno krídlo napísal - LOVE.

Odložila telefón a usmiala sa. Nakoniec predsa pôjde na to rande s Erikom. Lebo dôvera je najvzácnejší dar lásky. Aj keby ju táto dôvera sklamala, zostane aj pri všetkej bolesti určite šťastnejšia, než keby zistila,  že jej nedôvera, ktorú by voči Erikovi prejavila, by bola neopodstatnená.

Pocítila sebadôveru. Ako silu pochádzajúcu z výšin a do výšin človeka dvíhajúcu. Ako svetlo priťahujúce rastlinu k slnku. V dôvere, a to aj v nie celkom odôvodnenej, spočíva totiž mohutný popud konať dobro. Postúpiť o stupeň vyššie a stať sa hodným preukázanej dôvery. Prevzala na seba to riziko byť otvorenou. Čo jej dalo možnosť stať sa skutočným človekom, a nie len nejakou atrapou. To považovala medzi dvoma ľuďmi, ktorí si chcú vybudovať vzájomnú dôveru,  za podstatné, lebo to jej umožní zreálniť sa, ukázať svoje silné, ale i slabé stránky. A  dovoliť si byť zraniteľnou. Ľudia sa bežne navzájom i zraňujú. A nemožno z toho vždy robiť tragédiu.

Žiť naplno znamená akceptovať ako súčasť života neistotu, čo vedie k tomu, že sa nevyhneme pádom. Treba sa zodvihnúť a ísť ďalej. Čo sa niekedy ľakho povie, ale horšie vykoná.

Strach by ju len obmedzoval - strach zo zlyhania, strach z odmietnutia, strach z neúspechu, strach, že bude zranená, strach z neznámeho, strach z blízkosti... Toto všetko by jej znemožnilo rásť v dôvere.

Ale prijať sa taká aká je. To bol ten správny kľúč, ako si vybudovať zdravú ochotu dôverovať iným. Tým obohatila nielen svoj vlastný život, ale začala prejavovať dôveru aj voči Erikovi.

Tento rok oslavujú výročie ich vzťahu.  Bez lásky sa totiž nedá svedčiť o láske.