Stopy v piesku
Pritiahla si golier na kabáte blízko brady a snažila sa zahrabať svoje studené uši do tepla mäkkej, chlpatej kapucne. Na tvár sa jej lepili pramienky vlasov navlhnutých vzduchom. Končekom jazyka si rýchlo oblizla spodnú peru. Ruky, sfarbené do červena drsným štipľavým vetrom, ukryla hlboko do vreciek modrého kabáta. Palce na nohách jej v čižmách tuhli chladom a priala si, aby si obula o pár ponožiek naviac.
Už ako malé dievča sa rada prechádzala po brehu rieky. Zberala kamene nezvyčajného tvaru. Poklady z dna rieky. Milovala šplechot vlniek hrajúcich sa na hladine a narážajúcich na breh. Zlatý piesok sa pred ňou rozprestieral ako cesta vydláždená žltými tehlami v „Čarodejníkovi z krajiny Oz“. Predstierala by, že je Dorothy a cvakajúc podpätkami, by išla domov.
Mala rada samotu. Vietor otupil prúd jej myšlienok a zaplavil ju ako upokojujúca vlna, ktorá utopila všetko nepríjemné. Kráčala s pocitom slobody v duši. Milovala modrú farbu obzoru. Plávajúce kačky i hašterenie volaviek. Vnímala miliardy zrniek piesku pod jej nohami. Rozmýšľala, odkiaľ sa vzali všetky tie zrnká alebo čím mohli byť kedysi. Rozprávkovým hradom z dávnych čias s majestátnymi kamennými múrmi a nárožnými vežami siahajúcimi až k oblakom alebo veľkolepou hrobkou či svätyňou? Stála, obklopená touto krásou v okamihu, ktorý patril iba jej. Odohnala myšlienky na účty, prácu a skutočnosť, že sa s jej mužom časom akosi odcudzili.
Vietor sa snažil uhryznúť ju do tváre, štípali ju líca a myslela na to, že už pôjde domov. Zdalo sa, že je to už dávno, čo bola doma. Musela vždy na chvíľu preč. Tieto pravidelné prechádzky boli čoraz viac jej zvykom. V poslednom čase jej prechádzky po osamelom brehu rieky narušoval nejaký „votrelec“. Už si presne nepamätala, kedy si náhodou všimla stopy v piesku, ktoré akoby ju nasledovali. Smiešne! Malo by ju to vari znepokojovať? Veru nie!. Stopy sa jej zdali zvláštnym spôsobom povedomé. Zastavila sa a zadívala sa na rieku. Temná modrosť jej hladiny ju upokojovala. Ohliadla sa späť. Pozerala sa po obline piesočnatého brehu. Zbadala svoje stopy. Ale aj jasne načrtnuté, napriek vetru, stopy „votrelca“. Pozerala sa znova na hladinu. Dlho tam stála a nevedela, čo hľadá. Či naozaj existuje „niečo“, čo počas celého svojho života skutočne hľadá.
Začula nejaký zvuk, slabý výkrik alebo volanie, ktoré prehlušoval fúkajúci vietor. Slová sa zdali jasnejšie a zdalo sa jej, že počuje svoje meno. Zahľadela sa späť na breh, zaclonila si oči chladnou rukou a nakukla cez premrznuté prsty. V diaľke sa črtala tmavá postava. Oproti nej kráčal jej muž, ramená mal naklonené dopredu a hlavu sklonenú, aby lepšie čelil ostrému a studenému vzduchu. Čudovala sa, prečo tam je. Jej muž neznášal piesok. Povedal, že nemôže vystáť, ako sa doslovne dostane všade. Napriek jej občasným pozvaniam, nechodil na prechádzky. “Asi meškám,“ uvažovala. V skutočnosti jej to bolo jedno.
“Karolína!.“ Jej meno poskakovalo po piesku. “Karolína!“ Neodpovedala. Pevnejšie si pritiahla kabát a ďalej hľadela na hladinu rieky. Jej muž znova zvolal jej meno a rýchlo kráčal po brehu. Jeho dlhý, sivý kabát sa mu vlnil okolo tela a ovinul sa mu okolo stehien. Štefan mal vždy silné svalnaté nohy. Do mysle sa jej vkradla náhla spomienka na hranie tenisu na greene. Boli mladí a smiali sa na letnom slnku. Nikdy nebola dobrá v tenise. Štefan ju vždy nechal vyhrať. „Porazený“ potom platil obed. Hot-dogy s hranolkami a studenými plechovkami koly. Ako „víťazka“ ho vždy pobozkala a šepkala mu do ucha, že ho miluje. Spomienka vybledla, upadla hlboko tam, kde aj všetky ostatné zabudnuté spomienky vybledli. Navždy stratené tiene bývalého života.
Zrazu stál vedľa nej. Pozerala mu do tváre. Pekná tvár. Jeho šedivejúce spánky boli čoraz belšie, oči modré a líca vyštípané vetrom. Stál presne tam, kde boli jeho stopy.
Potichu znovu povedal jej meno. Otočili sa a pomaly, bez slov, kráčali po brehu. Z diaľky sa ozývalo volanie osamelej čajky.
Jana Melišová
Máš padáka!
Hovorí sa, že najťažšie sa nám prekonávajú prekážky, ktoré sa nám zdajú nezdolateľné. Niečo na tom bude.
Jana Melišová
Keby bol chlapec hlúpy, tak to neriešim
Kam smeruje liberálna demokracia? K rozvoju človeka alebo k jeho úpadku? Jestvujú sú riziká slobody?
Jana Melišová
Korčok či Pellegrini? Kiežby bol víťaz volieb prezidentom nás všetkých
Dnes si volíme hlavu štátu. Prieskumy naznačujú možný výsledok, ale Slovensko je špecifické. Na prvom mieste je parlament, až potom prezident. Volič už neraz ukázal, že môže prekvapiť.
Jana Melišová
Na začiatku sa ukrýva koniec a na konci sa ukrýva začiatok
Mnohí hľadajú presah samého seba, či už vo svojom povolaní alebo v súkromí. Tento príbeh je o životnej ceste mladého námorníka, o tom, že všetko má nejaký dôvod, na ktorý prídeme niekedy až na konci.
Jana Melišová
Keď človek páchá zlo, kde je Boh?
Má človek slobodnú vôľu? Môžeme sa nezávisle rozhodovať a ovplyvňovať smerovanie nášho života? Čo je to sloboda. Je to možnosť voľby?
Další články autora |
Studentky rozrušila přednáška psycholožky, tři dívky skončily v nemocnici
Na kutnohorské střední škole zasahovali záchranáři kvůli skupině rozrušených studentek. Dívky...
Tři roky vězení. Soud Ferimu potvrdil trest za znásilnění, odvolání zamítl
Městský soud v Praze potvrdil tříletý trest bývalému poslanci Dominiku Ferimu. Za znásilnění a...
Takhle se mě dotýkal jen gynekolog. Fanynky PSG si stěžují na obtěžování
Mnoho žen si po úterním fotbalovém utkání mezi PSG a Barcelonou postěžovalo na obtěžování ze strany...
Školu neznaly, myly se v potoce. Živořící děti v Hluboké vysvobodili až strážníci
Otřesný případ odhalili strážníci z Hluboké nad Vltavou na Českobudějovicku. Při jedné z kontrol...
Rusové hlásí průlom fronty. Ukrajinská minela jim přihrála klíčové město
Premium Jako „den průlomů“ oslavují ruští vojenští blogeři pondělní události na doněcké frontě, kde se...
Co v EU prosadili čeští europoslanci? Nabíječky i Erasmus, připomínají se
Premium V Bruselu a Štrasburku proběhlo v týdnu velké loučení. Ve stávajícím složení se totiž europoslanci...
Děti na Haiti cestou do školy překračují mrtvoly. Misie z USA líčí praktiky gangů
Premium Od spolupracovnice MF DNES v USA Co mi vyprávěli po telefonu známí z Haiti, k nimž tam jezdím: školy a obchody se řídí podle toho,...
Zastřelili ho, pomočili a pověsili. Jak vznikla fotka mrtvého Mussoliniho
Seriál Doufal, že uteče a i s milenkou dožije v bezpečí. To by se však víc než dvě dekády nesměl chlubit...
Hamás zveřejnil video Američana a Izraelce unesených v říjnu loňského roku
Palestinské hnutí Hamás v sobotu zveřejnilo video zachycující dva z rukojmích, které uneslo při...
Samoživitelka skončila v nemocnici a čtvrt roku nemohla pracovat
Téměř deset miliard korun – tolik jen za loňský rok poslaly pojišťovny lidem za úrazy, závažná onemocnění či úmrtí. Životní pojištění pomohlo za...
- Počet článků 184
- Celková karma 28,33
- Průměrná čtenost 1113x
Hovorí, že približne tridsať centimetrov z hlavy do srdca je najdlhšia púť, ktorá nás čaká na ceste životom.
"Úsmevy, ktoré rozdávaš, slzy, čo plačeš, všetko, čo dosiahneš, všetko, čo uvidíš, to bude tvoj život.
Preto sa rozhliadni a vyber si svoju zem, kde budeš dlho žiť a vysoko vzlietneš." (Pink Floyd)