Morálna ujma

Tento príbeh je o tom, že v čase stresu môžu ľudia konať proti svojmu morálnemu kódexu. Môže to spôsobiť škodu na psychike, emocionálnu a duševnú bolesť, ktorá je vlastne ranou do svedomia. A netýka sa to iba vojakov.

Vnímal som na sebe pohľady troch ďalších chalanov, všetkých kolegov veteránov. Ale nedokázal som sa im pozrieť do očí. Pozeral som sa teda uprene na prsty na svojich rukách. Všetci štyria sme sedeli oproti sebe. Toto bol náš tretí týždeň na skupinovej terapii vo vojenskom rezidenčnom liečebnom programe – na jednom z prvých svojho druhu – s nádejou, že nájdeme úľavu od trápenia, viny, ktorá nás zožierala.

Morálna ujma – tak to tu nazývali. Žiť s vedomím, že ste urobili niečo hrozné, porušenie, ak nie zákona, tak vášho vlastného kódexu správania. Prvým krokom k uzdraveniu je identifikácia problému. Druhým je osloviť niekoho,kto tomu rozumie. Uzdravenie môže byť celoživotný proces.

Vedel som len to, že sa už nemám kam obrátiť. Dokonca aj Boh, zdalo sa, skončil so mnou. Nemohol som mu to vyčítať.

Strávil som týždeň prácou nad touto úlohou, aby som napísal o tom, na čo som sa roky snažil zabudnúť. "Nezdržuj sa," povedal terapeut. "Povedz nám všetko."

Zhlboka som sa nadýchlol. "Bol to len ďalší deň v ..."

Nikdy som nečakal, že skončím vo vojne. Vyrastal som na farme. Môj otec zomrel, keď som mal jedenásť rokov, na matke zostali štyri detí, ktoré mala vychovávať. „Boh sa postará,“ povedala. "Všetko sa deje z nejakého dôvodu."

Ako si mohla byť istá? "Synu," povedala, "budeš mať vždy nedostatok viery. Ty nie si Ježiš."

Hneď po strednej škole, som narukoval k letectvu. Jediný spôsob, ako uniknúť zo života na farme, pomyslel som si. Dostal som prácu v administratíve a slúžil som osem rokov. Povedali mi, že štúdium ošetrovaľstva s licenciou by znamenalo veľký nárast platu.

Keď som ukončil školu ošetrovateľstva, vedel som, čo moja matka myslela tým, že sa veci z nejakého dôvodu dejú. Našiel som svoje poslanie. Pocit, že sa starám o pacientov, bol pre mňa najväčším uspokojením, čo som kedy poznal. Staral som sa o každého pacienta. Nie všetci sa zlepšili.  Ale pochopil som. Len Boh vedel, kedy je pre niekoho čas ísť. S týmto konceptom som nebojoval.

Pracoval som na chirurgii a kardiológii. Svoju rodinu som moc často nevidel. Väčšinou som zostal v kontakte cez sociálne siete a mobil a obzvlášť som si obľúbil svoju malú neter.

Bol som poddôstojníkom zodpovedným za ošetrovateľský personál kliniky urgentnej starostlivosti. Vojny vo svete prebiehali. Boli posielaní lekári a sestry. Chcel som urobiť svoju časť. Na jar mi zavolali.

Tak som skončil vo vojenskej nemocnici. Boj o získanie kontroly nad mestom prebiehal na plný plyn. Bol som poddôstojníkom zodpovedným za JIS. Teoreticky bolo mojou úlohou riadiť ošetrovateľský personál a riadiť zásoby. V skutočnosti všetko, čo ktokoľvek z nás robil, bolo liečiť nekonečnú záplavu obetí.

Bolo to beznádejné. Ľudské bytosti prežívali agóniu. Dvanásť mesiacov po nasadení som videl viac krvi ako za roky ošetrovateľstva v civilnej nemocnici. Kričal som na Boha. "Prečo to nemôžeš zastaviť?"

V skupinovej terapeutickej miestnosti som zaváhal, stále som sa neodvážil pozrieť na ostatných chalanov. Nikto nepovedal ani slovo.

"Tesne po polnoci sme počuli vybuchnúť bomby,“ hovoril som. Pri tej spomienke sa mi stiahla hruď.

Zastavili autá plné obetí – civilisti, ťažko popálení, všade krv. Niektorí už zomreli. Mali sme len 10 postelí. Obetí bolo najmenej trikrát toľko. Bolo na mne, aby som rozhodol, kto sa bude liečiť. Triedil som a ukázal na ľudí, o ktorých som si myslel, že máme najväčšiu šancu na záchranu. Ku zvyšku by sme sa pokúsili vrátiť neskôr, ale vedel som, že je len malá nádej, že sa to stane.

Venovali sme sa najnaliehavejším prípadom. Prešla takmer hodina, kým som ju uvidel. Drobné dievča ležiace na deke na chodbe. Nemohla mať viac ako šesť rokov. Pripomínala mi svojim detským výrazom v tvári moju neter. Umierala a ja som nemohol nič robiť. 

Musím zmierniť jej utrpenie, povedal som si. Toto dievča naozaj trpí. Dostal som injekčnú striekačku naplnenú morfínom, niekoľko dávok. Nastavil som infúziu a vtlačil do nej dávku po dávke, dosť na to, aby… Usmial som sa a povedal som jej, že to bude v poriadku... Potom naposledy vydýchla a bola preč... Spomienka, ktorá ma odvtedy prenasledovala každý deň. 

Potom som išiel do skladu a rozplakal som sa. Snažil som sa povedať si, že som urobil správnu vec, ale bol som obliehaný pochybnosťami. Toto nevinné dieťa, ktoré nikdy nemalo byť uprostred vojnovej zóny... Ukradol som jej posledné chvíle. Akoby som bol Boh. Áno, nemohli sme urobiť nič, aby sme ju zachránili z jej utrpenia. 

O tri mesiace neskôr som bol doma. Snažil som sa dostať späť do svojej starej rutiny. Ale moja práca na urgente už nemala rovnaký význam. Aj keď som život vo vojenskej nemocnici nenávidel, chýbala mi intenzita. Plný adrenalín, ako závislosť. Naštartovalo ma vždy to, že sa ľudia sťažujú na nezmyselné životné nepríjemnosti. Bol som celý čas nahnevaný. Cítil som sa tak sám.

Raz v noci som ju videl v spánku. To dievča. S krikom som sa zobudil. Nebol nikto, s kým by som sa mohol porozprávať. Ostatní tam neboli. Nechápali by.

Začal som piť, aby som zaspal. Na zmiernenie tejto agónie svedomia. V práci som dokázal sotva fungovať. Vedel som, že takto ďalej nemôžem. Išiel som k psychológovi do poradne. Predpísal nejaké lieky. Otvorene sme sa rozprávali. Prvýkrát po mesiacoch sa mi podarilo zaspať. O rok neskôr ma prevelili do inej nemocnice. Nočné mory sa vrátili. Nenašiel som terapeuta, ktorému by som mohol dôverovať. Bál som sa, že budem musieť celý svoj príbeh rozprávať znova. Možno to bol Boží spôsob, ako ma potrestať. Možno som si zaslúžil takýto pocit. Nakoniec som išiel k inému terapeutovi, môjmu piatemu za päť rokov.

"Skončil som s rozprávaním," povedal som psychiatrovi.

"Chápem," povedal. Odporúčam ti desaťtýždňový rezidenčný program. Mal by si to zvážiť."

Takto som skončil na terapii s tromi ďalšími veteránmi. Celkovo nás bolo v programe osem. Prvé dva týždne som sa denne stretával s terapeutom, rozprával som sa o zodpovednosti, ktorú som cítil za smrť toho dievčaťa, o myšlienke, že jedna skúsenosť nedefinovala celý môj život, rozoberal som to, čo sa stalo, a pripomenul som si, že som mal len tie najlepšie úmysly.

Bol to môj terapeut, ktorý mi vysvetlil moje morálne zranenie, relatívne nový koncept v oblasti duševného zdravia.  Posttraumatická stresová porucha je založená na strachu. Morálna ujma nie je. Liečba PTSP často zahŕňa prežitie traumatického incidentu v bezpečnom prostredí, aby sa zmiernil strach. Ale tá istá terapia, môže niekedy vyvolať morálnu ujmu, „priniesť do nej emocionálnu bezprostrednosť“, čo sťažuje jej riešenie. Diskutovalo sa o tom, či by to mala byť formálna diagnóza. Ale pre mňa to, že som vedel, že moje utrpenie má nejaký názov, vysvetlenie, mi dávalo nádej.

Spoznal som ostatných chlapcov, chodil som s nimi na dlhé prechádzky. Strávil čas v modlitbe — prvýkrát po rokoch. A teraz toto, rozprávanie môjho príbehu, úloha, ktorej som sa bál.

"Bože, odpusť mi," povedal som.

Ticho. Vrhol som pohľad na chalanov. Hlavy mali sklonené, pohľady upreté na podlahu. Potom jeden z nich, štábny seržant armády, ktorý bol príliš traumatizovaný na to, aby šiel na pomoc druhému vojakovi pod paľbou, vyskočil na nohy a natiahol ruku. "Neurobil si nič zlé," povedal. "Urobil si maximum."

Jednoduché podanie ruky od niekoho, kto vedel, ako sa cítim. Bolo to, ako keby ma Boh chytil za ruku a povedal mi, že je v poriadku hnevať sa, cítiť sa zranený, mať nedostatok viery. Byť človekom. Povedať mi, že mi odpustil.

Ostatní veteráni tiež čítali alebo hovorili ich príbehy – všetky príbehy boli drásavé. Keď som počul tie hlasy, plné rovnakej bolesti ako ja, konečne som pochopil, že nie som sám.

Dostali sme poslednú úlohu. Napísať ospravedlňujúci list rodine osoby, o ktorej sme mali pocit, že sme sa previnili. Nemal som žiadny spôsob, ako skutočne kontaktovať rodinu toho dievčaťa. Napriek tomu som napísal: "Chcem, aby ste vedeli, že vaša dcéra je od tej noci každý deň v mojom srdci."

Štyri mesiace po ukončení programu som odišiel z armády. Mohol som ísť do zdravotného dôchodku. Vrátil som sa späť na moju rodinnú farmu. Miesto, kde som mohol pokračovať v zotavovaní. Pracujem so zemou a počas tejto svojej cesty udržiavam rozhovor so sebou samým. A vrátil som sa k opatrovateľskej činnosti v domove pre seniorov. Tam som sa zoznámil so svojou priateľkou - zdravotnou sestrou. S ostatnými veteránmi z terapie zostávame v kontakte online a v našich srdciach. Pamätáme si, že uzdravenie pochádza z opierania sa o seba a že nikto z nás nie je sám.