Je ťažké byť dospelým?

Život nie je len o dúhach, motýľoch, šťastí a bezhraničnej radosti. Tento príbeh sa stal už dávnejšie, ako moja lekcia, keď som mala z môjho pohľadu veľmi nepríjemný deň.

Občas mávame i tie temné a pochmúrne dni, .Aj kôli znanlivým maličkostiam či hlúpostiam. Mávame náladu pod psa, nechuť do života, odpor postaviť sa ráno z postele. A práve vtedy potrebujeme inšpiráciu, aby sme vládali kráčať ďalej. Práve vtedy potrebujeme povzbudiť, aby sme mali silu vztýčiť hlavu a nedali sa nezdarmi stiahnuť dole. Práve vtedy potrebujeme potľapkať po pleci a počuť, že všetko bude opäť dobré.

Bol to teda klasický „deň blbec“, prosto veľmi zlý deň, emocionálny  pokles, pocit nezmyselnosti, PMS atď. Aby toho nebolo málo, upchalo sa mi umývadlo v kuchyni.

Použila som prostriedok na upchané potrubia, nepomohlo. Zúfalo som sa pozrela pod umývadlo a odskrutkovala jednu z rúrok. Mala som rukavice? Nie. Preto voda zmiešaná s použitým chemickým prostriedkom  obliala najskôr moje ruky (len to trochu štípalo), potom podlahu. 

Bolo toho priveľa, Bolo mi do plaču nad mojím "hrozným osudom", že teraz budem musieť všetko umývať ručne a v kúpeľni (veď inštalatér príde až zajtra), čo mi pripadalo ako výstup na Mont Everest.

A zrazu môj malý syn, na ktorého som úplne zabudla, lebo som sa sústredila na svoju tragédiu, vyhŕkol so znepokojením:  "Je ťažké byť dospelým, však, mami? Chceli by ste znovu byť deťmi." 

Zostala som prekvapená.  Tento milý, malý sympaťák bol taký uvedomelý, že sa pýtal ako psychoterapeut!!!  Ovládli ma emócie, ale zapla sa mi aj kontrolka v hlave. Nie, nie je to dobrý pohľad pre dieťa. A nemyslím tým riešenie smútku alebo sĺz, to je prirodzené. Ale naozaj som prešla do režimu „bezmocného dieťaťa“, nie režimu „smutného dospelého“.

“Mami, neviem, či sa mám teraz viac báť o teba, lebo máš také červené ruky, alebo o kamarátku zo škôlky, ktorá má kožnú chorobu...“  pýtal sa ďalej.
„Nemusíš sa o mňa báť. Mala som problém, ale už som dospelá a zvládam to. Čoskoro to všetko vyriadim a bude zasa dobre,“  odpovedala som už z pozície zrelého dospeláka.
Cítila som, ako si môj syn vydýchol úľavou. Pretože deti tu nie sú na to, aby sa báli o svojich rodičov. A tento dialóg mohol dopadnúť úplne inak. Mohla som od neho síce očakávať starostlivosť či súcit. Ale sústredila som  sa príliš na seba a svoju tragédiu. A predsa, je to pre dieťa veľmi ťažké sledovať bezmocnosť rodiča. A tento malý, inteligentný, milý chlapec bol na to pripravený. Ale to nedopustím, lebo  ja mám zatiaľ chrániť jeho, nie on mňa.