Priateľstvo ako dar
Možno práve cit priateľstva a láska sú tie sily, ktoré môžu zvnútra, od koreňa podkopať egoizmus, a to tak, že vás nútia celou vašou bytosťou priznať aj tomu druhému taký význam, ktorý v dôsledku egoizmu pociťujeme len k sebe samému.
Osoby a obsadenie tohto príbehu, kôli jeho osobnému presahu, neuvádzam.
Počas štúdia na vysokej škole, za minulého režimu, platilo nejedno zvláštne pravidlo. Jedno z nich bolo, že kto chcel získať bývanie na internáte, musel vykonávať rôzne činnosti a za ne dostal takzvané body. Ja a moja kamarátka Zuzka, sme teda rozmýšľali, ako ku tým bodom prísť. Najviac bodov bolo za prospech a za vedenie pionierskych oddielov. Mne sa takáto činnosť vôbec nepozdávala, ale vidina ľahko získaných bodov nakoniec zvíťazila.
Náš omyl však spočíval v tom, že to boli tie úplne najťažšie získané body! Dostali sme triedu divochov s prísnou súdružkou učiteľkou. Najskôr sme to chceli vzdať, ale postupne sme súdružku učiteľku i divochov skrotili a stali sa z nás kamaráti. Zakrátko prišla nežná revolúcia, pionieri sa zmenili na obyčajných žiakov a súdružky učiteľky na pani učiteľky. Tak sa naše krotenie divochov oficiálne skončilo. V triede boli aj štyri deti z detského domova, ktoré tam vodievala teta Ľubka. Ponúkla nám možnosť pomáhať v detskom domove ako dobrovoľníčkam, čo by sa nám počítalo do odbornej praxe. Zuzka, keďže už neboli potrebné body na internát, na to kašlala. Ja som tete Ľubke povedala, že nič nesľubujem, ale skúsiť to môžem. Dôvodom bol Adam, malý tmavooký chlapec s veľkým úsmevom, ktorý mi prirástol k srdcu. Tak som sa teda v dohodnutý deň vybrala do domova a tým sa začal odvíjať príbeh nezvyčajného priateľstva...
Adam je dnes už dospelý a svoj život strávil v detskom domove. Dostal sa tam ako trojročný i so svojou dvojičkou Patrikom. Rodičia ich týrali, tak ich v hroznom stave a podvyživených prijali do nemocnice. Po zotavení ich cesta smerovala priamo do detského domova, ktorý sa stal až do ich dospelosti miestom, kde mali nájsť väčšie šťastie. Adamov život sa však vyvinul lepšie ako ten bratov. Na ňom zanechal krutý prístup rodičov v ranom detstve ťažšie následky – poškodenie mozgu bolo také vážne, že zostal mentálne zaostalý a potreboval nepretržitú špeciálnu starostlivosť.
Hoci žili chlapci v detskom domove rodinného typu, kde bolo veľa detí i personálu, aj pri najväčšej snahe vychovávateľov, to reálny domov deťom nikdy neponúklo. Mali tam naozaj všetko. Jedlo, posteľ, teplo. Po materiálnej stránke im vlastne nič nechýbalo, no chýbala im láska, objatie. To, čo nájdete iba pri dobrej mame a otcovi.
Biologická mama ich počas pobytu v detskom domove navštívila dvakrát. Pamätal si to úplne presne. Mal vtedy šesť a štrnásť rokov. Vykúpenie zo samoty v podobe adoptívnej rodiny či inej náhradnej starostlivosti sa nekonalo. Takáto rodina môže zvrátiť osud opusteného dieťaťa, nie vždy sa však nájde. O Adama sa s bratom za celé roky vážne nezaujímal nikto. Adam by do adoptívnej rodiny bez brata neodišiel a rodina, ktorá by si osvojila oboch chlapcov spoločne, sa nenašla. Napriek tomu, že boli na seba naviazaní, aj ich cesty sa časom museli rozísť. Patrika ako desaťročného umiestnili do ústavu so špeciálnou zdravotnou starostlivosťou. Adam to znášal ťažko, ale musel sa vyrovnať s tým, že Paťo je iný a bude mu tam naozaj lepšie.
Okolo detí sa striedalo veľa vychovávateľov, preto naviazať sa na niekoho, bolo ťažké. Jedna vychovávateľka však pre Adama predsa len znamenala viac.Tete Ľubke vďačí skutočne za veľa. Dávala mu veľa lásky, ktorá mu chýbala.
Dôležitým oporným bodom sa stal v jeho živote aj futbal. Adam problematický nebol, študoval s vyznamenaním. Len v jednom období mu dohovárali, aby sa škole venoval viac. Futbal bol vtedy pre neho všetkým. Veľmi v ňom túžil preraziť, dostal sa aj do najlepšieho klubu v hlavnom meste a sníval svoj sen. Aj v tomto smere sa však vtedy prejavilo, že za ním nestáli rodičia. Tak to jednoducho bolo. Časom z neho musel odísť, pričom paradoxom bolo, že sa tam cítil najviac prijatý, od spoluhráčov až po trénerov sa k nemu správali všetci veľmi pekne. Hoci sa s každým snažil vychádzať dobre, hlboké priateľstvá nadviazať, ani vďaka futbalu, nedokázal. Vždy sa po tréningu musel vracať do domova a deti, ktoré pochádzali z rovnakej štvrte či školy, si upevňovali väzby aj mimo tréningov. Chýbala nielen mama a otec, ale aj najlepší priatelia.
Keď som sa, vrámci dobrovoľníctva, úplne neplánovane ocitla v detskom domove, mal Adam takmer desať rokov. Po nežnej revolúcii som prešla zo štúdia psychológie na ekonómiu a moje dobrovoľníctvo sa skončilo. Študovala som, mala som aj prácu na pol úväzok, priateľov, vzťah s partnerom, ale na podnet Ľubky som prišla na to, že by som dokázala byť oporou niekomu ďalšiemu, podať ďalej to, čo som dostala do života ja a on nie. Adam bol pre mňa ako výkrik do tmy, chlapec, ktorý by v živote pomocnú ruku potreboval ako soľ. Cítila som, že by som mohla pre život Adama urobiť viac, ako mu len ukázať prácu s počítačom a naučiť ho robiť CV. Postupne sa z povrchného kamarátstva stávalo priateľstvo. Začala som ho teda navštevovať, zoznámila som ho so svojimi priateľmi, brávali sme ho na výlety či cez víkendy k svojej rodine. Pre Adama som sa stala súčasťou jeho krehkého sveta. Akousi staršou sestrou, ktorá neprišla iba na jednu milú, súcitnú návštevu.
Obavy z toho, že by sme sa priveľmi naviazali, som nikdy nemala. Brala som to veľmi živelne a neriešila som, ako by to mohlo dopadnúť. Nemala som žiadne očakávania ani od seba, ani od Adama. Prijala som to tak, ako to prišlo. Naopak, kamarátka Zuzka sa nikdy viac nevrátila. Nie každý psychicky návštevy detského domova zvláda. Pre nás, bežných ľudí, je napríklad Adamov život tragický, ale musím povedať, že v domovoch sú ďaleko horšie prípady. Také, čo si nevieme ani predstaviť. A tie deti s tým žijú každý deň. My by sme nad nimi nemali mať ľútosť, ale ukázať im, že aj ony môžu žiť lepšie.
Vďaka jednej nadácii som sa stala oficiálne Adamovou kamarátkou, ktorá zo dňa na deň neodíde a snaží sa mu v živote pomáhať. Nie materiálne, ale s budovaním zdravých vzťahov, dobrých návykov a pozitívnych pohľadov na život, ktorý ho čakal, keď detský domov opustil.
Za tie roky, čo som Adama navštevovala som spoznala viacero osudov detí. Najviac ma mrzí, ako väčšina z nich končí. Ak raz z detského domova odídu, nemajú sa už kam vrátiť. Keď nepokračujú ďalej v štúdiu, v 18 rokoch si musia zbaliť kufor a odísť. Nemajú však kam, nevedia, ako si nájsť prácu, ani, čo so životom. Nie sú na to reálne pripravení. Dostanú okolo 900 eur, tešia sa na to, že budú bohatí, ale nevedia, čo to znamená, žiť z mesiaca na mesiac a platiť účty. Mnohé decká preto do 2 týždňov končia na ulici. Oficiálne sú z nich bezdomovci. Bývajú kade-tade u kamarátov, ale to sa nedá večne.
Adam svoj vstup do dospeláckeho života zvládol lepšie. Hoci je pracovitý a zodpovedný, tiež sa po odchode dostal do krízového momentu. Zrazu zostal úplne sám, medzi štyrmi stenami na jednej ubytovni a doliehal na neho smútok. Zo začiatku mi často volal i tete Ľubke, že mu je smutno, lebo nikto tam na neho nečakal. Ale ja a teta Ľubka sme vždy prišli. Pomohli sme mu rozšíriť aj okruh priateľov, s ktorými sa dnes rád stretne či zavolá. Pokúsili sme sa mu dať aj ten potrebný, reálny obraz na život. Keď mal 15 rokov, mal predstavu, že vyjde z detského domova a bude strašne úspešný. Bude zarábať veľa peňazí a kúpi si všetko, čo bude chcieť. Snažili sme sa mu pomôcť zreálniť to, čo bude nasledovať, nájsť sebaistotu v rozhodovaní. Cez naše priateľstvo získal druhú rodinu, všetko, o čo sa mohol oprieť, keď mu bolo najhoršie. Tvrdý stret s realitou teda Adam prekonal a všetko sa dostalo do správnych koľají. Doštudoval, našiel si slušnú prácu, zamestnal sa v automobilovom závode a práca ho veľmi baví. Našiel si priateľku a žije spokojný život, takmer rovnaký ako mnohí mladí ľudia z kompletných rodín.
Jana Melišová
Keby bol chlapec hlúpy, tak to neriešim
Kam smeruje liberálna demokracia? K rozvoju človeka alebo k jeho úpadku? Jestvujú sú riziká slobody?
Jana Melišová
Korčok či Pellegrini? Kiežby bol víťaz volieb prezidentom nás všetkých
Dnes si volíme hlavu štátu. Prieskumy naznačujú možný výsledok, ale Slovensko je špecifické. Na prvom mieste je parlament, až potom prezident. Volič už neraz ukázal, že môže prekvapiť.
Jana Melišová
Na začiatku sa ukrýva koniec a na konci sa ukrýva začiatok
Mnohí hľadajú presah samého seba, či už vo svojom povolaní alebo v súkromí. Tento príbeh je o životnej ceste mladého námorníka, o tom, že všetko má nejaký dôvod, na ktorý prídeme niekedy až na konci.
Jana Melišová
Keď človek páchá zlo, kde je Boh?
Má človek slobodnú vôľu? Môžeme sa nezávisle rozhodovať a ovplyvňovať smerovanie nášho života? Čo je to sloboda. Je to možnosť voľby?
Jana Melišová
Nemáte nejaké drobné?
Chcel by som si kúpiť jedlo, nepomôžete mi nejakými drobnými? Otázka, pri ktorej sa mnohí tvária, že nepočujú, prípadne od dotyčného odvracajú zrak, keďže najčastejšie sa ju pýtajú ľudia bez domova nevábneho výzoru.
Jana Melišová
Báseň pre husle a klavír
Dobrý deň sa pozná už od rána. Zvlášť jarné rána sú veľmi osobité, vychutnajte si ich v tichu, bez ruchu pracovných či rodinných aktivít.
Jana Melišová
Milovat znamená vedieť, čo toho druhého bolí
Kontrasty života. Sú všade vôkol nás. Učme sa ich vnímať. Sme ľudia. A stačí tak málo, aby sme sa aj my ocitli na hrane. Ľudia sa zabudli dívať do tvárí druhých ľudí. Hoci mnohé problémy by to vyriešilo. Ako?
Jana Melišová
Život je ako šachová hra. Každé rozhodnutie ovlplyvní výsledok
Kedy, ak vôbec niekedy, by mali jednotlivci, ktorí čelia skutočnej morálnej dileme, prijať postup náhodného rozhodovania, aby určili výsledok tejto dilemy?
Jana Melišová
Piatkové soaré
Hurá, piatok, zakričme si spolu! Motív blogu je voľne inšpirovaný mojou obľúbenou skladbou od kapely The Cure-Friday I ́m In Love. Piatky majú v sebe niečo magické, či ste pracujúci, študent alebo aj matka na materskej.
Jana Melišová
Prečo nádej zomiera posledná?
V živote a najmä na internete, kde je jednoduchšie ovládať obraz, zvyčajne zobrazujeme len vybrané aspekty nášho bytia. Prečo Nádej nielenže zomiera posledná, ale sa aj vynára až tesne pred tým, ako nám dôjdu sily?
Jana Melišová
Stopy v piesku
Čomu veríme, je osobné pre každého z nás. Hoci sa často cítime sami, keď sa obzrieme späť, uvedomíme si, že sme boli podporovaní a milovaní, keď sme to najviac potrebovali. Všetky naše stopy sú stopami v piesku.
Jana Melišová
Nezabiješ. Prikázanie, na ktoré ľudstvo ešte nedorástlo
Inteligentný život je vo vesmíre vzácny. Naša Zem ním bola obdarovaná, chráňme si ho. Každý má právo na život. Chrániť nielen svoj vlastný, ale aj život iných ľudí, aj tých, ktorí prídu po nás.
Jana Melišová
Prvá dáma fytoterapie
Vyupratujte si svoje telo žihľavou. Krv čistí oveľa účinnejšie ako najlepšie chemické prípravky či lieky. Jar už klope na dvere a žihľava vytláča zo zeme svoje prvé lístky.
Jana Melišová
Ži si svoju pravdu
Je výrok, ktorý v dnešných časoch počujeme často. Ty máš svoju pravdu, ja mám svoju pravdu, každý musíme žiť to, čo sa nám javí ako pravdivé a svoje pravdy si navzájom nevnucovať.
Jana Melišová
Bez lásky sa nedá svedčiť o láske
Koľko šancí si v živote dáme? Len toľko, koľko pádov sme schopní prijať.Možnosti si utvárame sami svojimi rozhodnutiami každý deň.
Jana Melišová
Bledomodrá bodka
Pred tridsiatimi štyrmi rokmi vznikol jeden z najikonickejších záberov, ktorý vošiel do histórie astronómie.
Jana Melišová
Poľština prevažne vážne
Poľština je druhým najviac používaným slovanským jazykom na svete. Môže sa zdať ako tvrdšia verzia slovenčiny a češtiny. Niektoré slová sa však podobajú len na oko. Takáto podobnosť môže stáť za zrodom mnohých zábavných situácii.
Jana Melišová
Nádej
Nádej... Tak silné, no tak ťažko uchopiteľné slovo. Kde po nej siahnuť, keď sa nám zdá, že sa vytráca?
Jana Melišová
Druhý zájde tak ďaleko, ako mu dovolíme
Možno predpokladať, že čím viac vnútorných konfliktov nosíme v sebe, tým viac podvedome vyhľadávame spory aj vonku.
Jana Melišová
Čokoľvek sa deje
Dážď netrvá večne. Aj každá búrka raz prehrmí. Predsa keby zo srdca občas nepršalo, nevedelo by ukázať tú nádhernú dúhu, čo skrýva.
předchozí | 1 2 3 4 5 6 7 ... | další |
- Počet článků 183
- Celková karma 28,39
- Průměrná čtenost 1119x
Hovorí, že približne tridsať centimetrov z hlavy do srdca je najdlhšia púť, ktorá nás čaká na ceste životom.
"Úsmevy, ktoré rozdávaš, slzy, čo plačeš, všetko, čo dosiahneš, všetko, čo uvidíš, to bude tvoj život.
Preto sa rozhliadni a vyber si svoju zem, kde budeš dlho žiť a vysoko vzlietneš." (Pink Floyd)