Bodka po bodke

Bodka je pravdepodobne to najjednoduchšie interpunkčné znamienko. Používame ju ako nôž k orezaniu vety na požadovanú dĺžku.V tomto príbehu hrá bodka hlavnú úlohu.

Sedela som v dome mojich rodičov – v starom kresle mojej mamy – a sledovala som, ako môj otec veselo zápasí s mojimi takmer dvojročnými dvojčatami. Jedno dieťa by hravo zvládol,  ale druhé dieťa s chichotom zaútočilo naňho zozadu. Nedalo sa nezasmiať. Ale stále som bola zmätená a nahnevaná zo sledu udalostí, ktoré nás sem priviedli. Boh či vesmír mi mali čo vysvetľovať!              

Pred menej ako dvoma rokmi som podľa svojho najlepšieho úsudku a bez vedomia môjho lekára prišla do Bratislavy, kde žili moji rodičia, aby som produkovala a režírovala šou, ktorú si objednala moja produkčná spoločnosť. Bola som v 32. týždni tehotenstva s dvojčatami, ale jedna vec, ktorú som sa naučila pri práci v divadle bola, že keď príde príležitosť, reagujete.

S manželom Paulom sme už mali dve deti, dvojročnú Lianu a šesťročného Eliota, ktorí prišli s nami. Šoférovali sme priamo z nášho domova v zahraničí. Celý čas som Paula ubezpečovala, že to bude len krátka návšteva. Urobím koncert, mama a otec budú mať šancu stretnúť sa so svojimi vnúčatami a potom by sme išli domov.

Bola som práve v dome rodičov – keď mi praskla plodová voda. O šesť hodín neskôr prišli dvojčatá na svet. Okamžite ich previezli na JIS. Paul sa musel vrátiť do práce a Eliot sa musel vrátiť do školy. Aj po prepustení z nemocnice boli predčasniatka príliš krehké na to, aby zvládli dlhú cestu domov a tak som s nimi a malou Lianou zostala v dome mojich rodičov.

Bolo to drsné odlúčenie. Fungovala som akoby naprázdno. Veľa času mi zabralo nakŕmiť a postarať sa o novorodencov a zároveň sa snažiť zachovať si nejaký zmysel pre normálnosť, telefonovať Paulovi („Ako bolo v práci?“) a Eliotovi („Ako bolo v škole?“). Aspoň moji rodičia mi mohli pomôcť. Mama bola učiteľkou a nikto nebol lepší s deťmi ako ona. Nikdy nepremeškala šancu v správnej chvíli odovzdať životnú lekciu, bez ohľadu na to, aký si bol mladý.

Nakoniec sme sa s Paulom rozhodli žiť natrvalo v Bratislave. Vyzeralo to ako najlepšie riešenie. Bol tam prísľub dobrej práce pre moju produkčnú spoločnosť, Paul dostane novú prácu a zostaneme u mojich rodičov mesiac alebo dva, kým si nenájdeme vlastný dom.

Paul musel vo svojej novej práci ale rátať s výrazne nižším platom. Ale zlatá príležitosť pre moju produkčnú spoločnosť stroskotala a my sme nemali prostriedky na kúpu nového domu a dokonca ani na prenájom. Tak sme boli – všetci šiesti – uviaznutí u mojich rodičov. Kde bol teraz Boh? Kde bol vesmír alebo čokoľvek v čo veríme?

Potom sa mama zrútila. Mala problémy so srdcom, ale nič nás nemohlo pripraviť na to, čo sa stalo v jeden utorok skoro ráno. Zobudila sa už s tým, že sa necítila dobre. Ocko išiel naštartovať auto, aby ju odviezol do nemocnice. Nechal ju v kuchyni. Počula som ako ma volá. Bola som pri nej v zlomku sekundy. Mama bola schúlená na stoličke už v bezvedomí. Zavolala som 155. Záchranári sa ponáhľali a neúnavne na nej pracovali, zúfalo sa ju snažili oživiť. Mysleli si, že počujú tlkot srdca, no bol to len jej kardiostimulátor. Bola preč.

Musela som robiť všetky tie veci, keď zomrie milovaná osoba: utešovať môjho otca, zavolať sestre, dať vedieť cirkvi, zverejniť niečo na sociálnych sieťach, zariadiť pohreb, kontaktovať mamkiných priateľov, nájsť hudobníkov, ktorí budú hrať na bohoslužbe. Uistiť sa, že to bol pohreb, s ktorým by bola mama spokojná. Možno som vyzerala úplne vyrovnane, ale vo vnútri som sa cítila neskutočne hrozne.

A nahnevaná. Nahnevaná na Boha, nahnevaná, že sme boli vykorenení, nahnevaná, že naše deti museli sedieť v prvom rade pri tejto tragédii. Nevedela som pochopiť, prečo sa toľko z toho, čo sme plánovali pre našu rodinu, rozpadlo: sťahovanie, práca, strata. Často som počula, ako ľudia citujú Bibliu a hovoria: „Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.“ Ako niečo z tohto čo sa stalo, malo fungovať pre niekoho dobro?

Opakovala som si to už po stýkrát, sedela som tam - v maminom kresle a pozorovala som, ako sa naše batoľatá hrajú s mojím otcom. A zrazu akoby som ju počula povedať: "Toto je bodka, Danica."

Spomenul som si na konkrétne popoludnie na strednej škole, keď som bola rozrušená, lebo som nedostala vysnívanú rolu v školskej hre. Prišla som do maminej školy a našla som ju v jej  triede. Bola som plná tínedžerskej úzkosti. Nebolo to fér. Mala som tú rolu dostať. Prečo teda nie ja?

"Je to len bodka, Danica," povedala.

"Čo tým myslíš?"

Zo zásuvky stola vytiahla hárok papiera, pracovný hárok s očíslovanými bodkami. "Čo to je?" spýtala sa a znela ako učiteľka, ktorou aj bola.

"Je to bodka po bodke," povedala som a bola som zvedavá, na čo naráža.

"Čo je to za obrázok?" opýtala sa.

"Neviem." Nevedela som porozumieť bodkám. Zdalo sa, že sú rozhádzané po celej stránke bez zjavného tvaru.

"Taký je život," povedala. „Niekedy sa nám zdajú rôzne udalosti mätúce alebo nesprávne. Väčšinu času netušíme, prečo sa veci dejú tak, ako sa dejú."

"Takže... my sme bodky?"

"Nie, my sme ceruzka," povedala moja matka a jednu mi podala. „Ceruzka nikdy nevie, čo bodky tvoria – jednoducho prechádza od jednej bodky k druhej. Hneď nevidíme celkový obraz."

Stála som tam a začala som spájať bodky. V jednom momente sa čiary spojili a odhalili rybu. To, čo som predtým nevidela, sa vyjasnilo.

Teraz, v dome mojich rodičov, som všetky udalosti prehodnotila, Možno to dávalo zmysel. Keby som len spojila tie bodky.

Prasknutie plodovej vody viedlo k tomu, že sme boli obklopení rodinou, ktorá nám pomohla postarať sa o naše predčasne narodené dvojčatá, čo nás presvedčilo, aby sme sa presťahovali späť k rodičom, kde som strávila vzácny čas so svojou mamou, počas posledného roka jej života – a umožnilo mi to byť presne tam, kde ma potrebovali, keď zomrela. Bodky, všetky. Všetko, čo sa zdalo také náhodné – dokonca kruté – ako sa to stalo, vytvorilo väčší obraz, ktorý viedol k tomuto momentu: môj otec sa prvýkrát po týždňoch smial, keď zápasil so svojimi vnúčatami a liečil sa zo svojho smútku.

Priamo tam, v kresle mojej matky, som prestala vnímať všetky tieto udalosti ako tragédiu. Potrebovala som iba dôverovať, aby sa mi odhalil krásny väčší obraz. Všetky veci môžu v našom živote fungovať dobre, bodka po bodke.